Na začiatku je nula...
0. Nula. Zero. Nič. Som nula. Som nič. Nie som dôležitá. Nemám žiadny význam. Stojím vždy na konci. Som taká na nič, že ešte aj vo vnútri mňa, nič nie je. Iba prázdnota. Som posledná. Aj takto to vidí nula....uprostred je nič...
Nula. Uprostred nič. Vážne to je až také zlé? Hej, veď si nula. Nula je nič. Niekomu by sa predsa mohlo zdať, že nula nemá žiaden význam. Že iba reprezentuje nič. Nie je tomu vždy tak. Aj nula je niečo. A niekedy omnoho viac ako si myslíš.
Veľká časť z môjho profesijného života sa točila okolo nálepiek. A vlastne ešte aj točí. Takých tých všelijakých od malých samolepiek až po veľké cez celý náves za kamiónom. Už dlho. A vlastne aj ten môj vnútorný život sa točí okolo nálepiek. Ale takých iných. Emocionálnych. Takých čo zostávajú vo vnútri. Nie vždy idú tak jednoducho dolu ako tie z vonkajšieho sveta. A ako to býva pri tých vonkajších pri ich odstraňovaní to býva sem tam problematické. Niekedy zostávajú zbytky “lepidla”, ktoré idú veľmi ťažko odstrániť.
A tak isto to funguje aj v tom vnútornom svete. Nie všetky sme si tam nalepili my sami. Niektoré si s radosťou ponecháme. Nájdu sa však aj také, ktoré už nepotrebujeme. Problém je však s ich odstránením. Takmer vždy idú ťažko odstrániť. A zanechávajú po sebe lepidlo, ktoré je tak silné, že dokáže na seba nalepiť všeličo. Ale prax robí majstra. Niekedy pomôže zmena techniky, inokedy zmena nástroja, no nevyhnutnosťou sú trpezlivosť a vytrvalosť. A to prináša ovocie.
Samozrejme niekedy sa to nezaobíde bez malých škrabancov, ktoré zanechajú stopy. Ale nič nie je stratené, každý povrch sa dá “preleštiť” a prinavrátiť mu zašlú slávu a krásu. A cieľom je ako inak nula. Nula nálepiek, nula škrabancov.
...a na konci je nula
A tak si nula povedala dosť! A čo že som na konci? Ja nie som obyčajná nula. Som tá najposlednejšia nula na samom konci. A som na seba hrdá. A odteraz budem hrdo a s radosťou na tom konci stáť. Stáť na konci milióna. A pamätaj, bez tej poslednej nuly na konci, ani milióna niet.
